Select Page

Do prvej svetovej stovky dostal už šesť hráčov, teraz trénuje našu Romanu Čisovskú. Rozhovor s „mušketierom“ Pavlom Krtom sa nedal neurobiť. Tenisové inšpirácie, rady a vtipné bonmoty stoja za to!

 

V juniorskom veku ste boli spolu s Vajdom, Mečířom a Stankovičom členom slávnej štvorice „Štyroch mušketierov.“ Objasníte, ako to celé vzniklo a o čo šlo?
Vtedy bolo v Bratislave v podstate jediné vrcholové tenisové stredisko na Slovensku a tréner Karol Šafárik z nás vytvoril takú tréningovú štvoricu. Ukázali sme sa ako veľmi dobrá skupina, spolu sme absolvovali tréning, kondičný tréning, no nekončilo iba pritom. Spolu sme chodili do školy, dokonca do jednej triedy. Boli to najkrajšie roky s kopou srandy.

Aj dnes sa mušketieri občas stretnú?
Ale áno, ak treba. Občas si zahráme.

Pre tých, čo vás bližšie nepoznajú, opíšete vašu tenisovú kariéru? Čo všetko ste zažili?
Ako mladší a starší žiak som viackrát vyhral Majstrovstvá Slovenska, viacero celoštátnych turnajov, aj tu jeden v Tatranskej Lomnici (smiech…), halové Majstrovstvá Československa, cením si aj druhé miesto na pardubickej juniorke, až kým som v roku 1987 neodišiel do Nemecka.

Rok 1987, to sa u nás ešte píše socializmus. Ste teda, ako sa vtedy tomu vravelo, emigrovali?
Áno, emigroval. Usadili sme sa v Mníchove.

Pokračovali ste v tenise aj tam?
Áno a celkom sa mi začalo dariť. Hneď po príchode som začal zbierať ATP body a dosiahol 500. miesto svetového rebríčka, hral najvyššiu bundesligu, až náhle…. prišlo vážne zranenie pravej, mojej hráčskej ruky, a … . Nič sa nedalo robiť, musel som ukončiť kariéru. Pri tenise som ale ostal.

Ako tréner?
Áno.

Rozhodli ste sa okamžite?
Áno, musel som sa niečím živiť, …(smiech).

Skôr to myslím tak, či ste mali nejaké alternatívy alebo dilemy?
Nie. Bolo to automaticky v prospech trénerstva.

Pavol Krta má k nášmu klubu blízko. Ako hráč háji naše farby, ako trénej vedie našu najlepšiu hráčku Romanu Čisovskú.

 

Aké dobrodružstvá ste zažili pri trénovaní?
Trénoval som známe sestry Kochtové. Markéta dosiahla vo WTA 39. a Renáta 98. miesto. Tiež dve nemecké Češky Martinu Pawlik (80.miesto) a Veroniku Martinek (49. miesto.)

Štyria hráči v prvej svetovej stovke, to je na začiatok celkom dobrá vizitka?
Áno, rozbehlo sa to hneď od prvého dňa. Založili sme s manželkou aj vlastný areál, k mojim zverencom vo svetovej stovke pribudli Peter Gojowczyk (60. miesto) a Matthias Bachinger (80. miesto).

Tenisový areál, to ste len tak prebehli, akoby nič. Znie to ale zaujímavo, povedzte viac, sme veľmi zvedaví.
Bol to zároveň aj tenisový klub. Mali sme 11 dvorcov vonku, tri v hale. K tomu minigolf, reštauráciu, zamestnávali sme 5 až 8 zamestnancov. Darilo sa, ale bolo to veľmi náročné … (smiech).

Ako by ste porovnali tenisový svet a život v Nemecku a na Slovensku?
Povedal by som, že ten zväzový systém tam nefunguje tak ako u nás. Nie je to tak dobre organizované, hráči zo zväzu nemajú takú finančnú podporu. Naše Národné tenisové centrum sa javí v takomto porovnaní ako niečo fantastické. V Nemecku deti financujú najmä rodičia a ak nemajú peniaze, i talentované deti často potom končia.

Nemajú žiadny mechanizmus na podchytenie talentov v takýchto prípadoch?
Teoreticky prichádza do hry hľadanie sponzorov, ale býva to náročná cesta. Na to, aká je Nemecko veľká a bohatá krajina, výsledky majú také, la, la, la. Áno, posledne zahviezdili Bergerová a Zverev, ale tu ide presne o tie prípady, kedy si to hráči zabezpečili skôr sami, zväz tam nemal veľké zásluhy.

Na Slovensku radi frfleme, na také pozitívne hodnotenia nie sme zvyknutí. Predsa len, čo by sa ale dalo zlepšiť?
Vždy a vždy sa bude dať niečo zlepšiť. Problém vidím v kluboch naprieč krajinou, veľkú pozornosť venujú komerčnému a závodnému tenisu, ale trocha zabúdajú na deti. Dobré je preto, že NTC sa rozširuje aj do Košíc, bagre by mali každú chvíľu začať kopať základy nového areálu. Rozhodne potom už len kvalita trénerov, ale o to sa nebojím.


V kľúčovom veku Krta trénoval aj jeden zo súčasných najväčších nemeckých talentov Gojowczyka.

 

Dnes ste späť na Slovensku, ako k tomu došlo?
Dcéra začala študovať vo Viedni, syn v Bratislave. Povedali sme si s manželkou, že po desiatich rokoch je možno čas na návrat, aby aj najmladší syn okúsil život u nás. Tak sme sa vrátili do Bratislavy.

Tenis vám ale nedal pokoj…?
Tak, štyri roky po návrate som, nazvime to oddychoval… ale Národné tenisové centrum bolo pre mňa veľké lákadlo. Začal som trénovať Kristínu Schmiedlovú a o štyri mesiace na to mi prisúdili tu sediacu Romanu Čisovskú – hráčku vášho tatranského klubu.

Vyspovedáme aj Romy, ešte predtým ale treba povedať, že aj vy ste registrovaný hráč TK Vysoké Tatry a hráte za nás veteránske turnaje. Ako sa nášmu klubu podarila taká exkluzívna akvizícia?
Či exkluzívna, neviem …(smiech), ale môj brat sa dobre pozná s Petrom Simčákom a povedal mi, že máte veľmi dobré mužstvo. K tomu som si spomenul na svoje obľúbené turnaje práve v Lomnici, tak hrám za vás (smiech …)

Ako vidno, občas k nám do Tatier odskočíte trénovať aj vašich zverencov. Aké sú dôvody?
Napríklad teraz sa v NTC hrá veľký turnaj, trénovať tam nemôžeme. Tu máme všetko super, halu, fitnes centrum, no aj hory sú výhodou. Trénovať v nich znamená potom ľahšie hrať v nízkej nadmorskej výške.

Kým napríklad Lukáš Klein je naša klubová mužská jednotka, ženskou líderkou klubu je jednoznačne Romana. Na čom teraz najviac pracujete?
Na prechode z juniorského do ženského tenisu, napriek tomu, že Romana má stále len 15 rokov. Nie je to jednoduché, ale oplatí sa s tým začať už teraz.

Prečo už teraz?
Lebo tento prechod je to najťažšie v tenisovej kariére. Čím skôr človek začne, čím skôr získa so seniorskými hráčmi kontakt, tým ľahšie sa mu to podarí, ľahšie vhupne do ženského tenisu.

Ako to vníma Romana? Na čo sa v ženskom tenise najťažšie zvyká? Je to kondičná príprava?
Odpovedá ROMANA: Nie, sú to tenisové záležitosti, spôsob hry je iný. Je rýchlejšia, tlačí sa do každej lopty.

Hrávaš už aj proti dospelým hráčkam?
ROMANA: Áno, klub ma „zapožičal“ do Žiliny, kde som hrala extraligové zápasy.

Aké to bolo?
ROMANA: Celkom dobré, lebo prehrala som len jeden zápas, ostatné vyhrala.

Zohratá dvojka. Aj keď tréner občas pokričí, inak sa to nedá, na tréningy sa obaja tešia.
Krta a romana čisovská

Podľa čoho vyberáte turnaje, na ktoré idete?
Podľa bodov, aj keď priorita je tenis, máme však záväzky voči zväzu a NTC. Čo je ale aj dobré, lebo tak sa Romy stretáva s tými najkvalitnejšími hráčkami.

Popri prechode do seniorskej kategórie, aké máte najbližšie ciele?
Budúci rok sú to grandslamové turnaje v juniorskej kategórii. Teraz je Romana v juniorskom svetovom rebríčku na 200. mieste, chceme ísť na 150.

Čo vypovedá 200. miesto v tomto rebríčku?
To, že Romana má 15 rokov a v ňom sú hráčky do 18. Tri roky je v tomto veku pritom veľký rozdiel v prospech starších hráčok. Človek si robí dobré meno a opakujem, hrá s tými najlepšími.

Trénuje Romana občas aj s Kristínou?
Áno, ak sa dá. Často sa ale nedá, lebo Kristína ako seniorka má už iný kalendár turnajov.

Ako sa páči Košičanke v Bratislave?
ROMANA: NTC, teda Bratislava mi dala nové možnosti, hráčov, výborného trénera (smiech …) sparingov.

A ako sa stane Košičanka hráčkou TK Vysoké Tatry?
ROMANA: Môj košický tréner Ján Sabovčík prestúpil najskôr do Trnavy a potom do NTC a doma som tak ostala bez trénera. Poznala som Dana Trčku, ktorý vtedy pôsobil v Tatrách a tak som tu začala chodiť na týždňovky, až som tu trávila takmer celý svoj čas.

Doma sa Košičania nenahnevali, keď si prestúpila do Tatier?
ROMANA: Nie, v tenise je to normálne. Človek si musí hľadať pozície a možnosti, ktoré ho posúvajú ďalej.

 

Komentáre k článku