Chceli si športom vyplniť čas po práci a tak začali hrať tenis. A buch ho! O dva roky vyhrávali krajské majstrovstvá a poslali prvého Tatranca do československej extraligy.
Vznik vrcholového klubového tenisu vo Vysokých Tatrách je fascinujúci príbeh. Vyrozprávali nám ho jeho autentickí aktéri – súrodenci Edo a Andrea Petrovskí.
Prečítať rozhovor odporúčame aj pre iné. Dvojica nezaprela gény svojho otca a okorenila ho svojím povestným humorom. Do tretice, z rozprávania sršia dávky inšpirácie. Človek má po prečítaní chuť vypnúť obrazovku a vyskočiť na kurt s raketou.
Naposledy sme tu písali o umiestnení nášho klubu v Top Ten rebríčku klubov Slovenska a účasti našich hráčov v extralige. Povedali mi, že vy viete ako sme k tejto úrovni postupne prišli. Môžme sa o tom porozprávať?
ANDREA: Radi. Poďme na to.
EDUARD: Všetko začala partia okolo Jula Černického, vtedajšieho správcu kurtov a klziska a môjho otca (Jaroslav Petrovský). Pripojili sa Tibor Rimmer, ako prvý prezident oddielu, Rudo Pavlovič, František Žampa so ženou Oľgou, inak starí rodičia známych zjazdárov Adama a Andreasa. Začali sa schádzať a trénovať. Najmä však začali brať na tréningy nás, svoje deti.
Predtým sa v Lomnici tenis nehral?
EDUARD: Hral neustále, ale iba rekreačne. Hrali kúpeľní hostia počas pobytov a partia miestnych intelektuálov okolo lekára Miška Webera. Hovoríme o roku 1969, kde istým spôsobom doznievali dozvuky pražskej jari a na tenis sa načas prestalo pozerať ako buržoázny šport. Aj táto malá okolnosť pomohla.
ANDREA: Spočiatku to bolo zo strany nášho otca takpovediac zo srandy, hobby. Rovnako zo srandy v rámci telovýchovnej jednoty vytvorili tenisový oddiel až to dostalo rozmery, že o dva roky klub vyhral krajskú súťaž. Takto vznikol z hobby stretnutí tenisový klub bojujúci v národných súťažiach.
Kto boli prví tenisti a talenty?
EDUARD: Jednička v prvom roku na súpiske bol Smokovčan Edo Hagara a potom aj moja sestra Andrea. Karty miešali aj vtedy veľmi dobrý lyžiar Gregor Sinai, Zbyňo Reitmayer, či právnik Peter Čakovský. Neviem zabudnúť na Lajka Vargu, ktorý už o čosi starší chodil na zápasy na bicykli z Kežmarku. Bol jeden z najpoctivejších členov, dodnes pamätám jeho čisté údery.
Čím vtedy oslovil tenis vás?
EDUARD: No čo sa tu dalo v lete robiť? V lete sa lyžovalo a v lete takto vysvitla možnosť behať s raketou.
ANDREA: Ja by som to povedala ešte jasnejšie. Vzostup tenisu v Tatrách má priamo na svedomí závodné lyžovanie. Po obnove tenisu ako sme ho tu opísali, si ho všimli lyžiarski tréneri a využili ho na letnú prípravu. Treba spomenúť najmä Ruda Pavloviča. Ja som tiež bola najskôr závodná lyžiarka, až potom, v lete prišiel tenis.
EDUARD: Sestra to nemôže povedať, tak to poviem ja. Aj lyžiarka bola vynikajúca, na šport mala talent zhora.
ANDREA: V každom prípade, tenisu, teda aj nám mladým hráčom po vzniku oddielu pomohol ešte jeden veľký impulz.
Čo to bolo?
ANDREA: Posledný augustový týždeň oddiel začal pravidelne hostiť turnaj Tatranská štvorka, ktorý si nečakane rýchlo získal obľubu špičkových ligových hráčov. Pre nás ako deti to bolo vynikajúce.
Tuším prečo, ale upresnime to.
ANDREA: V prvom rade sme sa mohli pozerať ako hrajú, ale tiež sa s nimi porozprávať. Čo je najlepšie, niektorí si s nami aj zahrali a nás trocha trénovali. Neskorší prvý československý medzinárodný rozhodca a majster dorastencov republiky Peter Čák ma napríklad naučil svoj známy „čakovaný“ bekhend.
EDUARD: Obsadenie turnaja bolo doslova hviezdne. Na turnaj chodili extraligisti a vtedy zvučné mená ako Tibor Tóth, Fero Poljak, Juraj Kaščák, Tibor Gócza, či daviscupový hráč Petr Huťka s bratom. Ten sa stal neskôr napríklad trénerom rakúskej reprezentácie.
Ako týchto kvalitných hráčov klub len po dvoch rokoch vzniku na svoj turnaj zlákal?
EDUARD: Z kurtov, ak si odmyslíme obrysy hotela Slovan, bol nádherný výhľad na Lomničák. Takéto prostredie bolo pre tenistov magnetom. Tiež vznikla skvelá atmosféra. Nemali sme síce tribúny, ale trávnatý briežok počas zápasov sa vždy zaplnil divákmi.
Andrea zbierala body aj na známej Pardubickej juniorke.
Toto zrodenie súťažného tenisu v Tatrách, ako sme ho nazvali, sa udialo pomerne rýchlo?
EDUARD: Možno tak povedať. Za roky obnovy by som označil 1972 až 1976. V podstate oddiel okamžite hral už krajskú súťaž. Potom to bola to taká skákanka, vždy sme vyhrali krajskú súťaž, postúpili do druhej národnej ligy, tam skočili poslední, a znova vyhrali kraj. Každý druhý rok. (smiech.)
ANDREA: Jeden rok sme sa tam ale, myslím, predsa len udržali (smiech).
Najväčší športový úspech rodiaceho sa klubu ale možno označiť váš prestup do extraligy. Ako k nemu došlo?
ANDREA: Za klub sme hrali množstvo turnajov, tak si ma všimli, najskôr v Prešove a potom vo VSŽ Košice. Tak som v metropole východu dokončila i posledné dva roky gymnázia.
EDUARD: Treba povedať, ze VSŽ mali vtedy na tenis vyčlenených veľa peňazí. Bola to politická objednávka, že aspoň jeden klub extraligy musí byť zo Slovenska. Voľba padla na Košice, Slovan sa tam dostal až o niekoľko rokov neskôr. Možno až polovica košických hráčov boli Česi.
ANDREA: V tom období ma „postaršili“ z dvoch žiackych kategórií k dospelým, čo moje prestupy urýchlilo.
EDURAD: Určitú výhodu Aďa mala v tom, že v tatranskom klube zatiaľ iné dievčatá netrénovali a tak hrala iba s chlapcami, ktorých porážala a aj preto bola výborne na súťaže pripravená. Kvôli turnajom ale bolo potrebné nejaké dievčatá neskôr pribrať.
Vysvetlíte to?
EDUARD: Bez zápasov so ženskou účasťou sme strácali kontumačne body. Hrali sa nás dievčatá až z Ružomberka, ale zo začiatku nám pomáhala pani Janovská z Popradu a pani Kormanová. Hoci mala už viac rokov, malo to svoje čaro. Na kurt vybiehala v sukni v štýle prvorepublikovej dámy. Postupne klubu začali zbierať body aj ďalšie známe tatranské mená Gromada, Simona Pavlovičová, Jana Horanská, Helena Sisková, Marek Černický, Robo Demkovič, Tomáš Žampa a ďalší a ďalší.
Prečo z vašich dvoch dominantných športov nakoniec zvíťazil tenis?
EDUARD SKÁČE ANDREI DO REČI: Pri tenise človeku tak neoziabajú prsty, …
ANDREA: No, keď povieš, tak áno. ..(smiech) Naozaj.
EDUARD: Ako lyžiari sme cestovali o štvrtej ráno studeným autom, kúrenie pri šesť voltovej elektrike naskočilo až po hodine. Dnes by deti za to nahlásili rodičov na sociálku. Tenis bol atraktívny aj dianím mimo, robili sme brigády, guláš partie a podobne.
ANDREA: Išla som na športové gymnázium a musela som si jeden zo športov vybrať. Uvedomila som si, že ak by som si vybrala lyže, nemohla by som hrať tenis a to som nechcela.
Extraliga v Československu, to boli pre Andreu hodiny strávených na cestách a Čechách.
Akú podobu mala vtedy extraliga?
ANDREA: Oproti dnešku sa hrala celú jar, každý víkend. Tým, že sme boli jediné slovenské mužstvo, sme trávili množstvo času v Čechách a v autobuse.
EDUARD: Aj zápasov bolo vo vtedajšom systéme o dosť viac. Hrali sa štyri mužské debly, dva ženské, dve mužské a jedna ženská štvorhra a dva mixy.
Hrali ste niekedy nejaký mix spolu na jednej strane siete?
ANDREA: Tak to si veľmi nespomínam….
EDUARD: Ale áno. Hrali sme za Prešov v Banskej Bystrici. Vtedy som už mal problém s chrbticou a ty si ma musela masírovať.
ANDREA: Tak na to si veru teda presne spomínam, (smiech).
Dokedy ste hrali vrcholový ligový tenis?
ANDERA: Do svojho odchodu do Nemecka v roku 1990.
Najväčšie úspechy považuje ktoré?
ANDREA: Rebríčkovo tretie miesto v republike v dvojhre a štvorhre. Tú som hrávala s Malenie Monitorovou.
EDUARD: Neskôr známejšou ako mamou Martiny Hingisovej.
Obaja ste Lomničania, ktorí žijú dlhodobo v zahraničí. Mnohých Tatrancov bude zaujímať, kam viedli vaše kroky. Čo robíte dnes?
ANDREA: Už som naznačila, v roku 1990 som išla do Nemecka navštíviť príbuzných na dva týždne a z nich sa nakoniec stal zvyšok života. Vydala som sa, mám už skoro dospelého syna.
V tenise ste pokračovali?
ANDREA: Práveže áno, kontinuálne. Tenis mi pomohol pri začiatkoch v novej krajine. Dodnes tam trénujem tenisovú mládež a tiež hrám aj ligu „Ženy nad 30“. Tam sme najvyššie hrali tretiu nemeckú najvyššiu súťaž, aj keď nedávno sme zostúpili.
EDUARD: Sestra je znova skromná a nepovie všetko. Tak ako sa tu stala majsterkou východoslovenského kraja, hneď po príchode do nového domova vyhrala majstrovstvá Aachenského kraja.
Takto to niekedy vyzeralo u nás v klube pred stavbou tenisovej haly.
Čím sa zaoberá Edo Petrovský?
EDUARD: Pôsobím v geofyzikálnom ústave akadémie vied v Prahe. Prednášam tiež na Karlovej univerzite a univerzitách v Brne a Helsinkách.
Ešte presnejšie?
EDUARD: Skúmam zemský geomagnetizmus. Nejak sa aj stalo, že som predseda medzinárodnej asociácie pre geomagnetizmus.
Pre nás úplných lajkov upresníte, o čo presne v tomto odbore ide?
EDUARD: Úplný laik vie, že strelka kompasu ukazuje niekde podľa okolitého magnetického poľa. To je tvorené zemským jadrom, avšak sa k tomu pripočítavajú rôzne anomálie spôsobené napríklad jednosmerným prúdom, špecifickým zložením hornín na danom mieste a podobne. Tam sa strelka potom vychyľuje. Ja sa zoberám meraním a skúmaním výskytu oxidov železa v prostredí. Jednoducho, dal som sa na vedu.
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia štafetu lídrov klubu prevzali Ľubo Bachár a Jožo Valkošák.
Ako často sa vraciate do Tatier?
ANDREA: Ja to stíham tak dvakrát do roka, brat štyri.
Zabudol som sa ohľadne tenisu opýtať na niečo zaujímavé, čo by ešte stálo za zmienku?
EUDARD: Azda by by som povedal, že v Lomnici to bola vždy zábava. Najmä, keď hral Rudi Pavlovič štvorhru s Frantom Žampom. Franta servíruje eso, hrabe do antuky ako španielsky býk na corride a kričí – “Teď jedno eso pro Olinku”, svoju ženu. A nakoniec dáva pomalú placku, čo sa ledva, ale prehupne sa cez sieť.
